História

Prírodné prostredie Turčianskej kotliny, na jej západnej strane pod hradbou Lúčanskej Fatry a Martinských holí, kde leží i obec Bystrička, začalo vznikať v mladších treťohorách, v neogéne, približne 23 miliónov rokov pred Kristom. Vtedy ju intenzívnou sopečnou činnosťou a vrásnením ohraničilo zo severozápadu pohorie Malej Fatry a z východu horstvá Veľkej Fatry. Kotlina sa budovala najmä morskými pieskami, pieskovcami a ílmi, ktoré sú prikryté štvrtohornými štrkmi, pieskami, sprašou a hlinami. Toto územie je pomerne chudobné na rudy, iba v okolí Bystričky a Trebostova sa vyskytujú stopy antimónu.

Najstaršie staroslovienske osídlenie v Bystričke je archeologicky doložené v 9.- 10. storočí. Z 10.- 11. storočia sa zatiaľ podarilo preukázať osídlenie na sídelných lokalitách v Belej, Blatnickej jaskyni, Na Vyhni i Na Hrádku pri Bystričke, kde sa predpokladá väčšie remeselnícke centrum s kováčskou a hrnčiarskou dielňou.

Villa Bistricha sa prvý raz uvádza v roku 1258, priamy písomný doklad o Bystričke však poznáme až z roku 1309. Obec Bystrica – villa Bistricha sa spomína v listine, týkajúcej sa územia Jordánu, v mieste, kde sa dnes nachádzajú Dražkovce. Bystrica bola v tomto susedstve s Jordánom, čo poukazuje na to, že Bystrický chotár siahal nielen po rieku Turiec, ale jeho súčasťou bola i časť územia za Turcom. Predpokladá sa, že práve veľká rozloha chotára bola príčinou toho, že sa časť obyvateľov usadila za Turcom. Túto filiálnu osadu nazývali Bystričkou. Jej vznik sa datuje na obdobie pred rokom 1284, čo súvisí so vznikom osady Jahodníky. V písomných prameňoch sa ešte aj v 14. storočí používajú oba názvy pre túto osadu. Pomenovanie Bystrička pre jahodnícky chotár neskôr vymizlo a prenieslo sa na pôvodnú materskú osadu villa Bistricha. Toto pomenovanie nesie Bystrička od počiatku 14. storočia. Zdá sa, že svoje meno dostala podľa rovnomenného potoka, ktorý ňou preteká. Etymológia jej názvu poukazuje na to, že potok aj dedinu týmto názvom pomenovalo obyvateľstvo už v 10. storočí.

Až do roku 1324 zostala Bystrička v kráľovskom majetku, ale filiálne sídlo Malá Bystrica – Jahodníky sa v roku 1284 dostalo do šľachtických rúk. Pri metácii Bystrice v roku 1349 sa však už Malá Bystrica označuje novým pomenovaním Jahodníky – Jahodnyk. Nepriamo sa teda o existencii Bystričky dozvedáme z listín vo vzťahu k Martinu. Prvý známy majiteľ Bystričky z roku 1292 bol Nack, v polovici 14 storočia ju vlastnil Ján – syn Bekov a ku koncu 14 storočia sa stali jej majiteľmi synovia Pochovi. Časť Bystričky až do konca stredoveku bola vo vlastníctve šľachticov z Liptovskej Štiavnice, ich príbuzných z Folkušovej, alebo iných záložných pánov.

Koncom 15. storočia, podľa výskumov Jána Šikuru, mal na Bystričke majetky Valentín Korom, majiteľ blatnického hradu. Trvalých zemepánov dostala Bystrička ako kuriálna obec po roku 1526. Po bitke pri Moháči získal Ladislav Tomka z Rakše majetky Petra Folkušovského vo Folkušovej i na Bystričke. Časť majetku prešla na rodinu Benických. Okrem týchto dvoch rodín v tomto čase vlastnila majetky na Bystričke aj rodina Lehockovcov. Tieto tri rody sa tu objavujú až do začiatku 20. storočia. Popri nich časti intravilánu patrili aj Révayovcom zo susedného Trebostova. Z Lehockovskej zemianskej rodiny po matke pochádzal i evanjelický farár a profesor na lýceu v Bratislave, predstaviteľ osvietenského racionalizmu, spisovateľ Michal Institoris – Mošovský (1732 - 1803). V roku 1630 bola založená thomkovská kúria a dve lehockovské kúrie. Všetky bystrické kúrie zachytáva i súpis pamiatok na Slovensku. Dnes sú prestavané, čím sa ich pôvodný architektonický charakter značne oslabil.

Pôvodné urbanistické jadro obce tvorí potočná radová zástavba. Stred obce je vo výške 485 m n.m., intravilán sa pohybuje od 397 m – 1441 m n.m. Obyvatelia Bystričky sa v minulosti zaoberali roľníctvom a chovom oviec i hovädzieho dobytka. V dávnejších dobách sa polia tiesnili i vo vyšších polohách, kde sú dnes iba lesy, pastviny a lúky. Až keď sa obyvatelia naučili odvodňovať mokré pozemky, zanechávali polia vo vyšších polohách a mokrade menili postupne na ornú pôdu.

Od konca 18. storočia mnohí Bystričania chodili do sveta ako šafraníci. Aj týmto vplyvom sa povznášala úroveň obyvateľstva.V roku 1715 mala obec 23 domácností, v roku 1785 99 domácností a 659 obyvateľov. V roku 1828 tu stálo 82 domov a žilo 842 obyvateľov. V súčasnosti má obec Bystrička okolo 1200 obyvateľov. Jej územie zahŕňalo v roku 1970 1926 ha. Na prelome rokov 1934 a 1935 vznikla v chotári obce samostatná osada Lázky. Jej obyvatelia i Bystričania sa venovali práci v okolitých lesoch.

Zaujímavý bol i vývin pomenovania Bystričky v priereze storočí. V roku 1258 obec niesla názov Bistricha, v roku 1309 Besterce, v roku 1323 Bystricska, v roku 1773 Bistriežka, od roku 1920 Bystrička. Zaznamenané sú aj názvy Bisztricska a Turócbeszterce z 2. polovice 19. storočia. V stredoveku patrila Bystrička konfesionálne ku kostolu vo Svätom Petre. Počas reformácie sa stal peterský kostol evanjelickým, a tak zemania prešli k evanjelickému vierovyznaniu. Keď bol svätopeterský kostol v roku 1709 evanjelikom odňatý, veriaci náležali k artikulárnemu kostolu v Necpaloch. Po tolerančnom patente Jozefa II. sa utvoril v Martine evanjelický zbor a vtedy sa ktomuto zboru pripojili aj veriaci zBystričky. Občania katolíckeho vierovyznania ostali pri svätopeterskom cirkevnom zbore.

Na Bystričke sa narodil v roku 1772 národnokultúrny pracovník a náboženský spisovateľ Matúš Blaho. Stal sa evanjelickým kazateľom v Liptovskom Mikuláši, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1837. Rodnej obci venoval základinu pri evanjelickej škole. Rodákom z Bystričky bol i filozof a učiteľ Ján Karlovský (1721-1794), ktorý pôsobil na gymnáziu v Bratislave, stal sa rektorom gymnázia v Kežmarku a evanjelického kolégia v Prešove (1770). V slovenských podmienkach podal najsystematickejší výklad predkantovskej metafyziky, hlásil sa k metafyzicko-racionalistickému chápaniu filozofie. Zomrel v Prešove. Významným rodákom z tejto obce je i Matej Daniel Ševrlay (1783-1840), národne uvedomelý, mnohostranne zameraný profesor evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici a Bratislave. K jeho žiakom patrili Ľ. Štúr, S. Babylon, M. M. Hodža, J. M. Hurban, S. Chalupka, D. Lichard, C. Zoch a ďalší, ktorí ho ako uvedomelého Slováka na lýceu a vyznávača slovenskej myšlienky zvolili v roku 1834 za predsedu Spoločnosti česko-slovanskej (jeho zástupcom sa stal Ľ.Štúr).

V deväťdesiatych rokoch devätnástneho storočia prichádzal na Bystričku profesor pražskej univerzity, neskôr prezident ČSR Tomáš Garique Masaryk (1850-1937). S nevšednou láskou priľnul s celou rodinou k tomuto prostrediu a zvolil si ho za svoje letné sídlo. Aj jeho prostredníctvom sa stala Bystrička známou po celej republike. Dodnes tu stojí jeho sídlo, ktoré podľa projektu architekta Jána Pacla a projekčnej kancelárie architekta Dušana Jurkoviča postavili v roku 1920. Jeho dcéra, Dr. Alica Masaryková (1879-1966) bola jedna z najvýznamnejších ženských postáv 20. storočia. Charakter obce Bystrička sa značne zmenil v 20. storočí, najmä po roku 1945. Z nenápadnej podhorskej obce vyrástla malebná prímestská aglomerácia s postupne sa rozvíjajúcou novou výstavbou, službami pre obyvateľov a komplexnou občianskou vybavenosťou.

Pokiaľ sa do roku 1945 obyvateľstvo zamestnávalo prevažne poľnohospodárstvom a lesníctvom, v súčasnosti väčšina hľadá zamestnanie v priemyselných podnikoch v Martine a blízkom okolí, čo dobre umožňuje napojenie mestskej dopravy. Časť obyvateľstva sa venuje poľnohospodárstvu. V roku 1949 tu bol založený Šľachtiteľský a semenársky podnik, v roku 1952 aj JRD. Medzi svetlé stránky histórie tejto podhorskej obce patrí jej početná účasť v protifašistickom odboji a v SNP. V horách nad Bystričkou založil na jar roku 1944 Viliam Žingor (1912-1950), rodák z Bystričky, partizánsku skupinu a lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Obec Bystrička je držiteľom Pamätnej medaily SNP za svoj podiel v protifašistickom odboji.

V posledných dvoch desaťročiach sme v obci intenzívne budovali novú infraštruktúru. V roku 1976 dostali občania do užívania nový vodovod, v roku 1986 nový dom smútku. Vtedy začali i plynofikačné práce, ktoré sa ukončili v roku 1991 prípojnou vetvou smerujúcou do osady Lázky. V roku 1990 sa prestavbou a úpravou Badovskej kúrie vytvorili nové priestory pre stále aktívnu Obecnú knižnicu a Klub dôchodcov. Nový obecný dom, kde je v súčasnosti sídlo Obecného úradu, sála pre kultúrnu činnosť, požiarna zbrojnica i vývarovňa obedov, slávnostne odovzdali verejnosti do užívania v roku 1995. V roku 1998 sa ukončila digitalizácia telefónnej siete. Najbližšie plány smerujú k vybudovaniu celoobecnej splaškovej kanalizácie.

Začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia Miestna jednota slovenského roľníckeho dorastu začala hrávať ochotnícke divadlo. Prvou inscenáciou bol Urbánkov Kamenný chodníček (1920). Túto činnosť neprerušili ani vojnové udalosti. Od roku 1995 hrávajú pod názvom Divadelný súbor PIŠINGER na modernom javisku nového Obecného domu a dosahujú výrazné úspechy nielen v rámci okresu, ale aj celého Slovenska. Aktívne pracuje folklórny súbor a recitátorský krúžok detí spojených s aktivitami knižnice, ktorá má široké čitateľské zázemie. O výchovu detí sa stará Materská škola a Základná škola pre 1.- 4.ročník. Medzi najstaršie záujmové združenia patrí Požiarnicky zbor. Pestrú činnosť vyvíja Únia žien, Slovenský červený kríž a najmä Telovýchovná jednota. Obec má mimoriadne priaznivé podmienky pre šport a turistiku (vybudovaný je futbalový štadión s ľahkoatletickou dráhou, zimný štadión i lyžiarsky vlek). Po celý rok sa stáva Bystrička východiskom peších túr na Martinské hole. O príjemné posedenie a občerstvenie turistov i ostatných návštevníkov Bystričky sa starajú početné reštauračné zariadenia a sieť obchodov a služieb.

Zverejnené 26.7.2016 -starostka-
Aktualizované 28.7.2016